Išla uzda na vandrovku ( nie nič mi nie je , snaha o umenie )

Vopred sa ospravedlňujem za mnoho fotiek mojej torny .

Ráno som sa zobudil úplne normálne . Pekné prázdninové ráno ,teda už deň nie ? 9:00 , no dobre nechajme polemizovania o tom či to bol deň alebo ráno , uzavrieme to tak že ráno je relatívny pojem . Keď som tak neskôr išiel okolo skrine počujem nejaké fňukanie a nariekanie hovorím si čo to je ? Že by to teplo robilo svoje ? alebo som niečo pokazene zjedol a vrazilo to do hlavy ? Otvorím skriňu a pozerám ako puk , uzda celá mokrá a pritom v miestnosti bolo sucho a nariekanie sa nesie smerom od nej . Tak sa jej pýtam : „ Čo je ? “

„Čo by bolo ? To si ani neuvedomuješ že tu už mesiac ležím a ani si sa na mňa nepozrel ? Dobre aby som ti nekrivdila až ne tie dve malé prechádzky “

„ Ale ja som nemal čas , vážne “

„ No dobre ale vezmeš ma teraz niekde na vander nemusí to byť niečo veľké aspoň taká stredná prechádzka dobre ? “

Nezostávalo mi nič iné len súhlasiť , a taktiež som sa súhlasu nijako nebránil , pretože som von už chcel ísť aj ja odpovedám teda : „ dobre ideme“

Tak som teda zbalil do deky dve fľaše vody , valec dal do uzdy ,ktorá v tom momente ako keby ožila, pripol som kapsičku a čutoru , namočil klobúk vo vode a vyrazil som .

Pomaly kráčam popri skladoch až sa dostávam k hlavnej ceste ktorá ma bude teraz pár kilometrov sprevádzať . Nakoniec sme prišli k Ifkovej chate , tam som uzdu rozbalil a napil sa , opäť zbalil a vyrazil naspäť .

Nešiel som však domov ale odbočil som do Koplotoviec ešte predtým som sa však rozhodol že si cestu skrátim a pôjdem cez pole ale v polovici toho poľa som oľutoval kvôli 30 cm vysokým stonkám čo zostali po žatve z repky uzda nevydala ani hlások . Pole sme prešli bez väčších krvácajúcich rán .

Teraz už len asfaltkou do Koplotoviec, stretávam ľudí a nakoniec prídem ku kostolu kde odbáčam a dostávam sa pri štadión a štvrť s luxusnými barákmi

. Inak Koplotovce sú fakt čudná dedina , všade kde som zatiaľ bol , bola pri kostole nejaká krčma ale tam nie . No a ideme ďalej . pozerám do mapy na mobile a ukazuje mi cestu ktorá neexistuje no nevadí pýtam sa nejakého pána a ochotne mi odpovedá kadiaľ sa dostanem na hrádzu .

Idem popri koplotovských rybníkoch a uzda si začala pospevovať , až do teraz spievala v molových tóninách ( smutné , pochmúrne ) ale teraz sa to zmenilo na tóniny durové ( veselé ) . Prechádzame na hrádzu a z hrádze dolu k váhu , oboch nás udivuje tá nádherná bush .

Pri vode sa kúpu ľudia , my nezastavujeme a ideme ďalej len som si namočil klobúk do vody aby mi tak nepražilo na hlavu . A potom si tak šliapeme prírodou bez starostí až sa dostaneme k rázcestiu a ideme smerom na hrádzu tam vyťahujem z kapsičky tri jablká . Jedna mysliteľská otázka , Urazila by sa popoluška ak by ste jej dali tri jablká a nie oriešky ? Moja opoveď znie takto : „ Mne je jedno či by sa urazila mne dobre padli a boli úžasne zostali z nich len kostrnky .“

Prechádzame na pole a cestou k ďalšiemu poľu tam si oblievam hlavu svojimi zásobami vodu a vtom som len podskočil pýtam sa sám seba : „ Čo to bolo ? toto už bude asi fakt tým teplom . “ A v tom ešte raz a uzda na mňa prehovorila : „ Sebe na hlavu leješ a mňa ani kvapkou nepokropíš ? “ No dobre trocha vody som vylial prúdom do vzduchu niečo klaplo na mňa ale niečo určíte oblialo aj uzdu . Nejako moc si o sebe myslí fotil som ju viac krát ako seba , určite mám nejaký narcistický kúsok . No a stále si spieva tú svoju pesničku ( to vŕzganie D – krúžku o popruh som počúval celý čas . Po príchode domov som ju oprášil zložil a schoval do skrine , táto príhoda ma donútila k tomu aby som to už nikdy nenechal zájsť takto ďaleko , budem ju brávať a aj seba von častejšie . Aj keď ma silné sklony k narcizmu a stále ma buzeruje mám k nej citový vzťah . The koniec !!!

Ps.: fotky torny narcisky